Ako vznikali hranice Slovenska? Ako sa vyvíjala hranica územia, na ktorom dnes žijeme v časoch, keď sme ho nenazývali Slovenskom oficiálne? Možno povedať, že naše hranice sa menili na všetkých svetových stranách. Veľmi povrchne napísané, západná hranica sa stabilizovala v prospech Moravy v stredoveku, kedy Uherské Hradiště a okolie smerom k rieke Morave pripadli Českému kráľovstvu. Severná hranica sa zmenila v prospech Poľska v roku 1919 a opäť 1945, kedy viaceré slovenské obce na Orave sme odstúpili Poliakom, východná hranica sa orezala v prospech Sovietskeho Zväzu v roku 1945 z rieky Uh k dnešnému stavu.
Niekto si povie - prečo "naše" územie Slovenska nie je historické Horné Uhorsko s pohorím Mátra? Alebo... prečo nie je čisto etnické územie Slovákov bez Žitného ostrova, Bratislavy a Košíc?
Najzaujímavejšia je južná hranica, kde územie, ktoré nazývame "naše", teda slovenské územie, sa vytvorilo cudzími rukami na mapách, ktoré sú historikom veľmi známe a vznikali okolo roku 1916. Ešte po vzniku Československej republiky bolo nejasné, či "naše" územie bude aj napríklad Žitný ostrov. Veľmoci, podľa mojich vedomostí pristúpili k tomuto ústupku v prospech prvej ČSR pravdepodobne LEN a VÝLUČNE zo strategických dôvodov - rieka Dunaj je prirodzenou hranicou, územie Žitného ostrova inklinuje smerom na sever, nie na juh. Ak by sa pristúpilo aj v tomto prípade k ľudovému referendu, ako to bolo napríklad s uhorským Burgenlandom (nemecky hovoriace obyvateľstvo si zvolilo ako svoj nový domov Rakúsko, nie Uhorsko), neviem, a veľmi pochybujem, či dnes by sme kreslili hranice Slovenska na rieke Dunaj.
Iným variantom bolo prisúdenie "nášho" územia na základe historicko - lingvisticko - geografického. Tu by sme sa teoreticky mohli uchádzať o územie "Horného Uhorska", ktoré by sa prakticky prevtelilo do Slovenska. Nárok na to sme mali, ale v tom prípade asi by sme museli upustiť od prvku lingvistickej hranice a tzv. etnickej čistoty. Horné Uhorsko nikdy nebolo dlhodobo definované jeho ohraničením od juhu na mapách, teda nemalo stabilnú hranicu tak ako napríklad Transylvánia, či Chorvátsko, alebo Slavónsko. Jeho hranicou sa predpokladala rieka Dunaj, pohorie Mátra, Miškovec (Miskolc) a okolie... a na východe, ani pán Boh nevedel, azda podľa storočí či nálady. Táto teória južnej hranice je skromne nakreslená na jednej z máp, ktoré tu uvádzam, a ktoré sú pravdepodobne dielom prvého prezidenta ČSR T.G.Masaryka a jeho spolupracovníka E. Beneša.
Isté je, že pri vzniku "nášho" územia nakoniec vyhral zdravý rozum. Prirodzená hranica na rieke Dunaj urobila menej zla rozdelením jedného územia na dve, akoby mala byť kreslená hranica niekde pri Malom Dunaji či pri Galante. Kompaktnosť územia dnešného Slovenska je nielen zo strategického, ale aj historického hľadiska najprirodzenejším riešením. To už sa nedá tvrdiť napríkald o rieke Ipeľ, keď administratívna hranica v roku 1918 rozrezala jedno údolie, železničnú sieť, ale aj viaceré obce. Na východe bola situácia oveľa zložitejšia. Hranica sa ustálila pod Košicami, mnohí etnickí Slováci ostali v novej Maďarskej republike, dnes prakticky tieto územia sú úplne pomaďarčené. Z opačnej strany, temer maďarské Košice v roku 1914 sú dnes úplne poslovenčené. Čiže... kto je bez viny?
A dnes? Slovenská republika našťastie preukázala, že je životaschopná v jej dnešných hraniciach. Avšak ak má byť domovom pre všetkých jej obyvateľov, každý musí mať právo na to, že v dome, kde sa narodil, v záhlade kde pracovali jeho predkovia mnoho desiatok rokov, môže rozprávať tak, ako rozprávala jeho mama a otec. To platilo pred rokom 1918, ale platí to, a niekoľkonásobne viac, dnes. Ak Maďar z Dunajskej Stredy povie, ale po maďarsky a zo srdca, že Slovenská republika je moja vlasť a som na ňu hrdý, vtedy tento štát bude dokonalým štátom. A našou vlasťou v "našich" hraniciach. Lenže v tom prípade by Slováci mali zabudnúť na starý obranný komplex, a úzkoprsosť. lebo aj tu platí veta: Hranice sa neobraňujú silou, ale rozumom a harmóniou duše. Pozrime sa na Švajčiarsko, Fínsko... byť jednonárodným čistým štátom je možné (Česko), ale stojí to za tú hanbu mnohých generácií?
A znovu som pri našich mapách - ten, kto prisúdil Žitný ostrov a multietnicitu "nám", prisúdil "hanbu" jednonárodného štátu Česku - Dr. Edvard Beneš. Prvé v roku 1916, druhé v roku 1945, samozrejme, úmysel bol vždy jeden - ochrana českého národa.
Pozrite sa na prvú skicu, kde územie Burgenlandu malo pripadnúť ČSR a vytvoriť akýsi most medzi Prahou a Belehradom, respektíve zabrániť jednej hranice medzi Rakúskom a Maďarskom. Túto naivnú myšlienku Dr. Masaryka veľmoci zmietli zo stola. A možno aj kvôli nej "nám "patri Žitný ostrov.
Bez komentáru, azda len spomeniem že mne sa osobne páči druhá mapa. Mnohí na Slovensku kritizujeme, že takéto mapy majú Maďari povyliepané v kanceláriách, bytoch či na autách. No vieme si predstaviť, že by v slovenských bytoch visela čo len mapa Slovenska na čestnom mieste s tematikou žúp a nádherných dievčat v krojoch? Niekedy mi pripadá, že od Kalinčiakovho románu Reštavrácia sme sa stále ďaleko dopredu nepohli... Tieto mapy som nedal ako kritiku Maďarov, ale nás samotných. A píšem to preto, aby ste ma v tom jasne pochopili. Byť hrdý na svoje dedičstvo neznamená sústavne búšiť pästičkami do slamených susedov. Byť hrdý na svoje dedičstvo znamená najprv ho vnímať, chápať, vážiť si ho, a tým aj sám seba. To je prvý krok k tomu, čo si zaslúžime a čo naozaj sme. Staroveký kultúrny ľud. (Spomenul som si na nedávno objavený rímsky poklad na Bratislavskom hrade, na neuveriteľné kultúrne poklady z Bojnej, na kostolík v Kopčanoch, na zbúranú sochu našj cisárovnej Márie Terézie, ktorú dúfam odhalí raz slovenský prezident, na prvú banskú akadémiu na svete a na všetko ostatné).
