26. 4. 2009
17. 4. 2009
Menej humoru - mapa na stene domu v Maďarsku
Myslím si, akokoľvek mám rád geografiu a mapy, že majiteľ tohto domu asi nemá v hlave všetko v poriadku. Samotná mapa je síce pekná, ale tvrdé nacionalistické myslenie škodí omietke vidieckeho sídla. Nuž, treba vidieť... predstavte si, žeby u nás si niekto maľoval na stenu domu mapu Veľkej Moravy, alebo priam mapu "Veľkého Slovenska" podľa vzoru máp z predchádzajúceho článku?
Hrady Uhorska
Veľmi zaujímavá stránka o hradoch bývalého Uhorska, mňa prekvapilo množstvo údajov týkajúcich sa slovenských nehnuteľných pamiatok.
Predstavy Jána Slotu o strednej Európe podľa maďarských blogerov
Nuž, takéto mapy by si určite pán predseda zavesil do svojej kancelárie. Paradoxne, našiel som ich na stránkach maďarských blogerov, ktorí ich aj asi vytvorili. Môžeme sa utešovať, že v Maďarsku nekolujú len mapy tzv. Veľkého Uhorska, ale aj tieto, ktoré sú buď s "Malým Uhorskom", alebo bez Maďarska úplne. No, kto sa koho bojí? Žeby Maďari nás, alebo my Maďarov? Už v tom nemám veľmi jasno. Obe mapy môžete nájsť pri zdroji TU a TU.
16. 4. 2009
Židia v boji proti nacizmu na Slovensku - v mapách
V období prvej Slovenskej republiky sa ku koncu druhej svetovej vojny popri Slovenskej armáde zúčastnili bojov voči fašistom aj spojeneckí vojaci židovského pôvodu. Zaujímavá je druhá, spodná mapa, podľa ktorej zoskočili na územie Slovenska v roku 1943 až 1945 piati vojaci židovského pôvodu, pravdepodobne v službách britskej armády (pochádzali z územia terajšieho Izraela). Môžeme predpokladať, že sa zapojili do bojov v otvorenom boji časti slovenskej armády a obyvateľov SR voči fašizmu roku 1944.Mapa je prevzatá zo stránky United States Holocaust Memorial Museum.
Národnosti Strednej Európy v roku 1900 podľa Magocsiho
(Magocsi, Historical Atlas of Eastern Europe)
Etnické čistky v rokoch 1944 až 1948
Map from Philip Ther and Ana Siljak, eds., Redrawing Nations. Ethnic Cleansing in East-Central Europe, 1944-1948, Bowman & Littlefield Publishers Inc., Lanham, Boulder, New York, Oxford, 2001.Zdroj
Mapa národností ČSR podľa britského zdroja
Mapa národnostných menšín v ČSR roku 1938, uvedejnená v The Manchester Guardian. Len pripomeniem zo zdroja, kde možno nájsť mapu, čo si mysleli o obsadení ČSR nemeckom na britských ostrovoch (The Times):It’s coming right enough. Hitler’s going to have Czecho-Slovakia all right. If he doesn’t get it now he’ll go on and on till he does. Better let him have it at once. We shall be ready by 1941.
Krásne, však? Tak si predstavovala Británia demokraciu, nech je to memento pre nás - lepšie nechať (ČSR Hitlerovi) hneď teraz. A to v čase, keď si agresori Nemecko a "slovanské" Rusko rozdelili Poľsko, čím obe krajiny začali najhoršiu vojnu v dejinách. Myslím, nemali by sme tak nadávať na USA... alebo aspoň viac rozumieť histórii.
13. 4. 2009
Slováci vo Vojvodine
Mapa je prevzatá zo stránky ombudsmana Vojvodiny. Najväčšia koncentrácia Slovákov vo Vojvodine je v obci Bački Petrovac a Kovačica. Vieme o nich vôbec, okrem niektorých národne orientovaných organizácií? Vieme, ako žijú, ako sú v kontakte s nami, s krajinou svojich predkov?
Ako Dr. Masaryk a Dr. Beneš vytvorili "naše" územie
Ako vznikali hranice Slovenska? Ako sa vyvíjala hranica územia, na ktorom dnes žijeme v časoch, keď sme ho nenazývali Slovenskom oficiálne? Možno povedať, že naše hranice sa menili na všetkých svetových stranách. Veľmi povrchne napísané, západná hranica sa stabilizovala v prospech Moravy v stredoveku, kedy Uherské Hradiště a okolie smerom k rieke Morave pripadli Českému kráľovstvu. Severná hranica sa zmenila v prospech Poľska v roku 1919 a opäť 1945, kedy viaceré slovenské obce na Orave sme odstúpili Poliakom, východná hranica sa orezala v prospech Sovietskeho Zväzu v roku 1945 z rieky Uh k dnešnému stavu.
Niekto si povie - prečo "naše" územie Slovenska nie je historické Horné Uhorsko s pohorím Mátra? Alebo... prečo nie je čisto etnické územie Slovákov bez Žitného ostrova, Bratislavy a Košíc?
Najzaujímavejšia je južná hranica, kde územie, ktoré nazývame "naše", teda slovenské územie, sa vytvorilo cudzími rukami na mapách, ktoré sú historikom veľmi známe a vznikali okolo roku 1916. Ešte po vzniku Československej republiky bolo nejasné, či "naše" územie bude aj napríklad Žitný ostrov. Veľmoci, podľa mojich vedomostí pristúpili k tomuto ústupku v prospech prvej ČSR pravdepodobne LEN a VÝLUČNE zo strategických dôvodov - rieka Dunaj je prirodzenou hranicou, územie Žitného ostrova inklinuje smerom na sever, nie na juh. Ak by sa pristúpilo aj v tomto prípade k ľudovému referendu, ako to bolo napríklad s uhorským Burgenlandom (nemecky hovoriace obyvateľstvo si zvolilo ako svoj nový domov Rakúsko, nie Uhorsko), neviem, a veľmi pochybujem, či dnes by sme kreslili hranice Slovenska na rieke Dunaj.
Iným variantom bolo prisúdenie "nášho" územia na základe historicko - lingvisticko - geografického. Tu by sme sa teoreticky mohli uchádzať o územie "Horného Uhorska", ktoré by sa prakticky prevtelilo do Slovenska. Nárok na to sme mali, ale v tom prípade asi by sme museli upustiť od prvku lingvistickej hranice a tzv. etnickej čistoty. Horné Uhorsko nikdy nebolo dlhodobo definované jeho ohraničením od juhu na mapách, teda nemalo stabilnú hranicu tak ako napríklad Transylvánia, či Chorvátsko, alebo Slavónsko. Jeho hranicou sa predpokladala rieka Dunaj, pohorie Mátra, Miškovec (Miskolc) a okolie... a na východe, ani pán Boh nevedel, azda podľa storočí či nálady. Táto teória južnej hranice je skromne nakreslená na jednej z máp, ktoré tu uvádzam, a ktoré sú pravdepodobne dielom prvého prezidenta ČSR T.G.Masaryka a jeho spolupracovníka E. Beneša.
Isté je, že pri vzniku "nášho" územia nakoniec vyhral zdravý rozum. Prirodzená hranica na rieke Dunaj urobila menej zla rozdelením jedného územia na dve, akoby mala byť kreslená hranica niekde pri Malom Dunaji či pri Galante. Kompaktnosť územia dnešného Slovenska je nielen zo strategického, ale aj historického hľadiska najprirodzenejším riešením. To už sa nedá tvrdiť napríkald o rieke Ipeľ, keď administratívna hranica v roku 1918 rozrezala jedno údolie, železničnú sieť, ale aj viaceré obce. Na východe bola situácia oveľa zložitejšia. Hranica sa ustálila pod Košicami, mnohí etnickí Slováci ostali v novej Maďarskej republike, dnes prakticky tieto územia sú úplne pomaďarčené. Z opačnej strany, temer maďarské Košice v roku 1914 sú dnes úplne poslovenčené. Čiže... kto je bez viny?
A dnes? Slovenská republika našťastie preukázala, že je životaschopná v jej dnešných hraniciach. Avšak ak má byť domovom pre všetkých jej obyvateľov, každý musí mať právo na to, že v dome, kde sa narodil, v záhlade kde pracovali jeho predkovia mnoho desiatok rokov, môže rozprávať tak, ako rozprávala jeho mama a otec. To platilo pred rokom 1918, ale platí to, a niekoľkonásobne viac, dnes. Ak Maďar z Dunajskej Stredy povie, ale po maďarsky a zo srdca, že Slovenská republika je moja vlasť a som na ňu hrdý, vtedy tento štát bude dokonalým štátom. A našou vlasťou v "našich" hraniciach. Lenže v tom prípade by Slováci mali zabudnúť na starý obranný komplex, a úzkoprsosť. lebo aj tu platí veta: Hranice sa neobraňujú silou, ale rozumom a harmóniou duše. Pozrime sa na Švajčiarsko, Fínsko... byť jednonárodným čistým štátom je možné (Česko), ale stojí to za tú hanbu mnohých generácií?
A znovu som pri našich mapách - ten, kto prisúdil Žitný ostrov a multietnicitu "nám", prisúdil "hanbu" jednonárodného štátu Česku - Dr. Edvard Beneš. Prvé v roku 1916, druhé v roku 1945, samozrejme, úmysel bol vždy jeden - ochrana českého národa.
Pozrite sa na prvú skicu, kde územie Burgenlandu malo pripadnúť ČSR a vytvoriť akýsi most medzi Prahou a Belehradom, respektíve zabrániť jednej hranice medzi Rakúskom a Maďarskom. Túto naivnú myšlienku Dr. Masaryka veľmoci zmietli zo stola. A možno aj kvôli nej "nám "patri Žitný ostrov.
Niekto si povie - prečo "naše" územie Slovenska nie je historické Horné Uhorsko s pohorím Mátra? Alebo... prečo nie je čisto etnické územie Slovákov bez Žitného ostrova, Bratislavy a Košíc?
Najzaujímavejšia je južná hranica, kde územie, ktoré nazývame "naše", teda slovenské územie, sa vytvorilo cudzími rukami na mapách, ktoré sú historikom veľmi známe a vznikali okolo roku 1916. Ešte po vzniku Československej republiky bolo nejasné, či "naše" územie bude aj napríklad Žitný ostrov. Veľmoci, podľa mojich vedomostí pristúpili k tomuto ústupku v prospech prvej ČSR pravdepodobne LEN a VÝLUČNE zo strategických dôvodov - rieka Dunaj je prirodzenou hranicou, územie Žitného ostrova inklinuje smerom na sever, nie na juh. Ak by sa pristúpilo aj v tomto prípade k ľudovému referendu, ako to bolo napríklad s uhorským Burgenlandom (nemecky hovoriace obyvateľstvo si zvolilo ako svoj nový domov Rakúsko, nie Uhorsko), neviem, a veľmi pochybujem, či dnes by sme kreslili hranice Slovenska na rieke Dunaj.
Iným variantom bolo prisúdenie "nášho" územia na základe historicko - lingvisticko - geografického. Tu by sme sa teoreticky mohli uchádzať o územie "Horného Uhorska", ktoré by sa prakticky prevtelilo do Slovenska. Nárok na to sme mali, ale v tom prípade asi by sme museli upustiť od prvku lingvistickej hranice a tzv. etnickej čistoty. Horné Uhorsko nikdy nebolo dlhodobo definované jeho ohraničením od juhu na mapách, teda nemalo stabilnú hranicu tak ako napríklad Transylvánia, či Chorvátsko, alebo Slavónsko. Jeho hranicou sa predpokladala rieka Dunaj, pohorie Mátra, Miškovec (Miskolc) a okolie... a na východe, ani pán Boh nevedel, azda podľa storočí či nálady. Táto teória južnej hranice je skromne nakreslená na jednej z máp, ktoré tu uvádzam, a ktoré sú pravdepodobne dielom prvého prezidenta ČSR T.G.Masaryka a jeho spolupracovníka E. Beneša.
Isté je, že pri vzniku "nášho" územia nakoniec vyhral zdravý rozum. Prirodzená hranica na rieke Dunaj urobila menej zla rozdelením jedného územia na dve, akoby mala byť kreslená hranica niekde pri Malom Dunaji či pri Galante. Kompaktnosť územia dnešného Slovenska je nielen zo strategického, ale aj historického hľadiska najprirodzenejším riešením. To už sa nedá tvrdiť napríkald o rieke Ipeľ, keď administratívna hranica v roku 1918 rozrezala jedno údolie, železničnú sieť, ale aj viaceré obce. Na východe bola situácia oveľa zložitejšia. Hranica sa ustálila pod Košicami, mnohí etnickí Slováci ostali v novej Maďarskej republike, dnes prakticky tieto územia sú úplne pomaďarčené. Z opačnej strany, temer maďarské Košice v roku 1914 sú dnes úplne poslovenčené. Čiže... kto je bez viny?
A dnes? Slovenská republika našťastie preukázala, že je životaschopná v jej dnešných hraniciach. Avšak ak má byť domovom pre všetkých jej obyvateľov, každý musí mať právo na to, že v dome, kde sa narodil, v záhlade kde pracovali jeho predkovia mnoho desiatok rokov, môže rozprávať tak, ako rozprávala jeho mama a otec. To platilo pred rokom 1918, ale platí to, a niekoľkonásobne viac, dnes. Ak Maďar z Dunajskej Stredy povie, ale po maďarsky a zo srdca, že Slovenská republika je moja vlasť a som na ňu hrdý, vtedy tento štát bude dokonalým štátom. A našou vlasťou v "našich" hraniciach. Lenže v tom prípade by Slováci mali zabudnúť na starý obranný komplex, a úzkoprsosť. lebo aj tu platí veta: Hranice sa neobraňujú silou, ale rozumom a harmóniou duše. Pozrime sa na Švajčiarsko, Fínsko... byť jednonárodným čistým štátom je možné (Česko), ale stojí to za tú hanbu mnohých generácií?
A znovu som pri našich mapách - ten, kto prisúdil Žitný ostrov a multietnicitu "nám", prisúdil "hanbu" jednonárodného štátu Česku - Dr. Edvard Beneš. Prvé v roku 1916, druhé v roku 1945, samozrejme, úmysel bol vždy jeden - ochrana českého národa.
Pozrite sa na prvú skicu, kde územie Burgenlandu malo pripadnúť ČSR a vytvoriť akýsi most medzi Prahou a Belehradom, respektíve zabrániť jednej hranice medzi Rakúskom a Maďarskom. Túto naivnú myšlienku Dr. Masaryka veľmoci zmietli zo stola. A možno aj kvôli nej "nám "patri Žitný ostrov.
Uhorsko 1898 - železničná sieť
Zaujímavé mapy rozvoja železničnej siete v Uhorsku. Pre nás je zaujímavé územie Slovenska, detailne si možno preskúmať na tejto stránke - Balla László: Magyar vasúttörténeti dokumentumok. Ja som si zvolil leto 1898 subjektívne, vtedy sa narodil môj starý otec. Iné mapy pozrite na stránke. Žiaľ, stránka je len v maďarskom jazyku.
Lazarova mapa - poklad našej kartografie
Lazarovu mapu (1526, Ingolstadt) som už na tomto blogu publikoval, aj s krátkym textom. Dnes by som pre záujemcov predstavil tento skvost ešte raz, ale vo väčšom vyobrazení (3,28 MB). Odporúčam pre štúdium slovenských reálií, či pre stránky obcí, miest a regiónov. Detailný výsek mapy ako okienko našej histórie je krásne obohatenie stránok. Dnešný originál je pravdepodobne odtiaľto.
Mapu v tomto rozlíšení si možno aj vytlačiť v originálnej veľkosti a zavesiť ku krbu. Len treba dať pozor na väčších Slovákov, ako sme my sami a vysvetľovať im našu históriu... lebo by mapu omylom mohol niekto považovať za šírenie veľkomaďarských myšlienok. Darmo, slovenské poklady nie sú len fujara (valašského pôvodu), bryndza (certifikovaná EÚ pre Slovensko, valašského pôvodu), holý pupok detvianskeho kroja (uf, žeby tiež valašského... nuž, videl som aj u Kazachov :). Ale vážme si ich, najmä to, že aj my sme niečo kvalitné a dobré druhým zobrali a privlastnili si. Takto odporúčam uvažovať aj do budúcnosti.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
